anubis

Keď sa dívam do tvojich očí,
čas zastane stáť uprostred cvalu.
Všetko navôkol sa mi točí,
a v tej chvíli mám ťa plnú hlavu.

A príde chvíľa keď sa pery spoja,
okamih keď vzniká požiar.
Mnohí sa tých chvíľ tak boja,
a ja vztýčim pri tom občas stožiar.

A predsa som len prach i vzduch,
duša uzavretá v tele človeka.
Mávam občas trochu slabý sluch,
a myslím si, že moja pravda je tá odveká.

Moje sny už nikdy neprídu,
lebo zakliaty som bol dávno pred vekmi.
Bôle zasiate v srdci tak nevzídu,
som duša letiaca v čase s telesnými návlekmi.

A predsa kvety kvitnú dokonca aj v zime,
lono túžbou rosené je krásne.
Máš pocit, že za bdela dnes sníme,
a blázon je ten, čo píše ti dnes básne.

Srdce divoko mi v hrudi bije,
keď cítim tvoj dych na svojom zátylku.
Tak viem, že čosi vo mne ešte žije,
hoc zavreté je do telesného útulku.