Kvapka dažďa padla opodiaľ,
ja kráčam temnou ulicou.
V duši mám ťažko možno žiaľ,
a opieram sa palicou.
Kráčam neznámou cestou,
a v mlákach vidím odlesk neba.
Vlhko preniká mi vestou,
a ja skrz zimu opäť cítim seba.
V tieňoch možno hľadám teba,
a predsa viem, že neprídeš.
Hviezdami vysadil som kúsok neba,
pero máš a predsa nepíšeš.
Žiaľ tavím a vylievam ho slzami,
poznávaš ten tichý nočný dážď.
Mesiac v diaľke svieti nad nami,
a ty hľadáš v skrini možno plášť.
Chýbaš mi, no ty to dobre vieš,
a predsa vonku tíško prší.
V tom daždi sa ma dotknúť smieš,
tam za mestom na návrší.
A možno raz v daždi opäť splynú,
naše hladné pery.
Nechcem viac už inú,
ani skúšky z viery.
Teraz však kráčam iba sám,
a vietor kamsi odišiel.
Šálku čaju si vo sne dám,
v tom, čo opäť neprišiel.
Je tma a polnoc kdesi drieme,
sedím si uprostred prázdna.
O tom, čo píšem dávno vieme,
o zápiskoch smutného blázna.
Ako balón nafúknuté srdce,
kto vie, koľko možno ešte duť?
Na sny mám temné vrece,
a ten balón raz roztrhne mi hruď.
Kreslím tvoje nahé telo predstavou,
a ruky vzduchom tíško kreslia krivky.
Anjel lásky krúži mi zas nad hlavou,
a mliekom zapíja si sladké slivky.
Epilógy som nemal nikdy rád,
lebo viem, že nič nikdy nekončí.
Z predstáv postavím si hrad,
a hlava sa mi zas túžbou zatočí.
Opäť zaklop na moje dvere,
tak nežne, ako to len ty vieš.
Pridaj nádej k mojej viere,
a vziať si kúsok zo mňa smieš.
Komentáre
..
smutnokrasne
:-)