anubis

Na ceste s číslom 66,
ležia v objatí dve nahé telá.
On chce z nej kúsok zjesť,
a ona zdá sa byť tiež smelá.

Hľadíš do mojich temných očí,
kde stráca vesmír význam.
Pohľad tvoj však zdá sa bočí,
keď číta v nich ten oznam.

Personálny Boh nebýva,
škatuľka zo zápaliek je malá.
Na rozlúčku jej on zakýva,
a kúsok svojho temna dáva.

Dotyk bohov často bolí,
ani ten môj nie je iný.
Čas v ňom v kvapkách horí,
a duša sa temnom špiní.

Už svitá a tiene naberajú tvary,
odchádzam zas svojou cestou.
Utriem ešte slzu na tvojej tvári,
a obdarím ťa krásnou hviezdou.