anubis

Vietor sa jemne hrá so zrnkami piesku,
kým ja ležím uprostred dún ničoty.
Fikcia vytvára z prázdna podobu dnešku,
z črepín spomienok podobu tvojej nahoty.

Túžbou utkané je Adamove rúcho,
a Evine? To ti vždycky pristane.
Na dlani spí Van Goghove ucho,
a v duši dnes prázdno povstane.

Bolesti pretavené ohňom života,
hľa človek, tak predsa never mu.
Zo spomienok utkaná je clivota,
hľa nádej, tak v počiatkoch zabi ju.

Perverzné hry, čo zakázalo ľudstvo hrať,
etikou skazené entity kričia: ukrižuj.
Som blázon, tak môžem sa tomu len smiať,
dnes môj koráb do prístavu si naviguj.

Som diabol, čo zavrhlo ho tvoje božstvo,
zvrhnutý z majestátu tvojho pahorka.
Som tajomný sťa slobodomurárske bratstvo,
a tak nech zhorím v ohni sťa bosorka.

Zvrhnutý z výšav a prikutý ku skale slabosti,
orol už letí po svoje dnešné sústo.
A predsa v duši som plný zvrátenej radosti,
že dnes bude v dave supov husto.

Vietor celé duny prenáša si jemne v púšti,
tak, čo je zrnko piesku v tomto dave.
Snajper osud si prstom dráždi zbraň na spúšti,
to ja som ten, čo nebol nikdy v práve.