anubis

Čelo zneje temnou nocou,
a krája bolesť srdca slákom.
Spútaný som tvojou mocou,
a vzhliadam na oblohu k vtákom.

Na brehu šumiaceho mora,
mávam rukami bezmocne,
Chcem sa na u krásu dívať zhora,
no mám srdce láskou nemocné.

Absencia endorfínu odfarbuje svet,
chemik lásku mieša bez výbušnej zmesi.
Mne chýba tvoj sladký jemný kvet,
v túžbe svojej väzby kričím: „Kde si?“

Do príboja sa vrhám bezhlavo,
a plávam denne proti vlnám života.
Pery odfarbuje život v belavo,
a zaodieva ma Adamova nahota.

V tej chvíli chýbajú mi tvoje pery,
čo vdýchnu život môjmu telu.
Chcel by som byť ozaj smelý,
a pridať ruku k tomu dielu.

No nevládzem už bežať vedľa teba,
keď bežať by sme mali spolu.
Chcel som v tebe kúsok neba,
no strácam pri tom svoju vôľu.

A ostávajú spomienky na raj vzácny,
kde som bol Adam a ty Eva.
Až odídeš nad truhlou mi zhasni,
tak v temne hynie moja viera.